streda 6. septembra 2017

Ako to so mnou vlastne je?

Po mojej naozaj veľmi dlhej odmlke na blogu by som ho chcela oživiť článkom, kde sa budem zaoberať tým, čo sa v mojom živote dialo, deje a bude diať.

Najskôr by som začala netradične prítomnosťou. K tomuto článku som sa odhodlala asi najmä preto, že som sa ocitla v novom prostredí a nemám tu zatiaľ veľmi čo robiť. Áno, hádate správne. V pondelok sa mi úspešne podarilo ubytovať na internáte a zatiaľ žijem. Je to tu síce v noci trochu desivé a vlastne aj cez deň, ale utešujem sa myšlienkou, že to mohlo dopadnúť aj horšie. Aspoň má izba taký apokalyptický nádych. Sú tu tri lôžka a keďže sa spolubývajúce ešte akosi neobjavili, môžem nerušene ťukať do klávesnice a nikto si nesťažuje na ten nepríjemný zvuk.
Momentálne mám naplánované sústrediť všetky svoje sily do dorazenia pokračovania, aby rukopis bezpečne skončil v rukách korektorky a dúfam, že s výsledkom budem spokojná aj po vyjdení knižky na svetlo sveta. Nemôžem sa dočkať, kedy už niekto konečne prečíta záver knihy, aby mi naň povedal svoj názor (okrem mňa sa k záveru ešte zatiaľ nikto z vydavateľstva nedobojoval). Po vydaní Nepriateľov Urdisu som si pôvodne chcela dať pauzu a napísať niečo iné, ale čoraz viac prepadám myšlienke, že najskôr dokončím túto trilógiu, aby som to mala uzavreté. Asi by odo mňa ani nebolo pekné, keby som čitateľov nechala čakať tak dlho na ďalšiu časť. Dobre, ani zďaleka nie som Patrick Rothfuss, ale aj tak si myslím, že tá hŕstka, ktorá si ho prečíta, bude po mne chcieť pokračovanie a ja im nemôžem nevyhovieť.
No, teraz by som asi skočila v čase späť a vrátila sa ku Galaconu. Zúčastnili sme sa ho devätnásteho augusta a musím sa priznať, že sa mi tam vôbec, ale vôbec nechcelo. Ráno som sa zobudila unavená a len pri predstave, že budem musieť cestovať pol hodinu autobusom, počkať na stanici štyridsaťpäť minút a nakoniec sedieť vo vlaku ďalšiu hodinu, sa ma zmocňovala túžba zamotať sa do perín a už nikdy odtiaľ nevyliezť. Napokon som sa ale prekonala a vybrala sa na výlet. Denisa ma vyzdvihla na stanici, pretože ma už pozná natoľko, aby vedela, že by som tam bez jej pomoci nikdy nedorazila. Spoločne sme sa vydali do obchodu, aby sme dobili baterky a zakotvili na festivale pre nadšencov sci-fi žánru.
Hneď sme zamierili do herne, kde sme si zložili veci a vrhli sa na Xbox, kde sme si zatancovali na Happy od Pharrella Williamsa, Darkhorse od Katy Perry a nakoniec ešte na jednu pieseň, ale neviem si spomenúť na názov. V každom prípade, nechceli by ste ma vidieť. Denise to šlo ako profesionálke. Ja som naopak vyzerala, akoby som dostala trasľavku. Neskôr sme si zaspievali karaoke a v živote nikdy som sa toľko nenasmiala. Nesmierne si cením, že mám takú úžasnú vydavateľku, ako je Denisa. Je to naozaj neskutočný človek, ktorý sa dá nahovoriť na každú šialenosť.
Okolo tretej sme si sadli do miestnosti, kde mala prebiehať čítačka a s hrôzou sme pozorovali prázdne stoličky, ktoré sa akosi nezapĺňali a dúfali sme, že aspoň niekto príde. Po pár minútach sa na naše prekvapenie miesta naozaj obsadili a my sme odrazu čelili početnému publiku, ktoré čakalo, čo z nás vylezie. Najskôr som bola poriadne nervózna a mala som problém obsedieť, ale keď som zistila, akí príjemní ľudia sa na Galacone zhromaždili, cítila som už len pohodu.
Takže opäť raz sa mi potvrdilo, že keď sa mi niekam nechce, bude tam dobre.
K budúcnosti sa veľmi vyjadrovať nebudem, pretože nikdy nemôžeme vedieť, čo nás čaká. No najbližšie máme naplánované zúčastniť sa s Nepriateľmi Urdisu na Istrocone, kde budeme strašiť budúci piatok (pätnásteho septembra). Čítanie bude o tretej a nemyslím si, že by sa to ešte zmenilo, ale ktovie. Program si môžete pozrieť TU. Takže ak by ste ma chceli vidieť, viete, kde ma najbližšie nájdete. J

sobota 27. mája 2017

Jeffery Deaver: Prefíkané triky

Niekedy dokážu byť samotné slová nebezpečnejšie ako ktorákoľvek zbraň...


K tejto knihe, ktorá patrí medzi moje obľúbené, som sa dostala úplnou náhodou. Kamarátka sa zbavovala nadbytočných kníh, a keďže vedela, že ja v podstate prečítam hocičo, darovala mi ju. Moja prvá reakcia, keď som ju zbadala? Ech... to je čo???
Obálka nevyzerala príliš lákavo, o autorovi som v živote predtým nepočula a obsah knihy mi toho tiež veľa nenapovedal. V tom čase som skôr uprednostňovala fantasy knihy, no a nenadchýnala ma predstava, že budem čítať čosi, čo neobsahuje ani kúsok romantiky a hlavnými hrdinami sú chlapíci v strednom veku. A navyše, od čítania ma odrádzala aj veta, ktorú mi povedala kamarátka, keď mi knihu podávala: „Mňa to nebavilo, neprečítala som ani prvú kapitolu, ale teba to možno baviť bude.“
A nemýlila sa. Bavilo ma to. A ešte ako! Do knihy som sa zažrala, do slova a do písmena. Nedokázala som sa od nej odtrhnúť a pokoj som dosiahla, až keď som obrátila na poslednú stránku.
Ak by som vás mala stručne uviesť do obsahu knižky, ako som už spomínala vyššie, hlavnými postavami sú Tate Collier (rozvedený farmár, ktorý kedysi pracoval ako právnik a slová boli jeho silnou zbraňou) a Aaron Matthews (psychológ so schopnosťou manipulácie ľudí, ktorú využije pri snovaní svojej pomsty).
Dôležitú úlohu v príbehu zohráva taktiež Megan (Tatova dcéra), ktorú hneď v úvode Aaron unesie. Chúďa Megan to má o to zložitejšie, že polícia sa ju vlastne ani nesnaží nájsť, pretože po nej zostali listy, v ktorých si vyliala svoje srdce. Konečne zo seba vypustila potláčaný hnev na rodičov a polícia si z toho utvorí závery, že nezmizla, len dobrovoľne ušla z domu.
Autorovi patrí veľká vďaka za to, že značná časť príbehu sa odohráva v zatvorenej psychiatrickej liečebni, v ktorej Aaron uväznil Megan a on sám sa zatiaľ šiel na vlastné oči presvedčiť o tom, že po sebe dokonale zahladil stopy. Pochmúrna atmosféra mi spôsobovala zimomriavky a myslím, že by som na mieste Megan dávno zomrela strachom. Nieto ešte, keď sa dozvedela, že tam nie je sama a Aaron nie je ten, ktorého sa treba báť najviac.
Na celej knihe bolo najlepšie to, že ma po celý čas udržiavala v napätí, vždy keď som si povedala, že viem, čo bude nasledovať, autor ma vyviedol z omylu, a tak trochu som trpela paranojou, pretože som sa často obzerala za seba, či sa za mnou ktosi nezakráda.
Hoci Megan nebola vyslovene hlavnou postavou príbehu, dosť som si ju obľúbila. Páčilo sa mi, že sa nesprávala ako typická hysterka z hororu. Aj keď sa nachádzala v nepeknej situácii, dokázala si zachovať rozvážnosť a nezabúdala na to, čo bolo najdôležitejšie. Bojovať, aby prežila. Nehľadiac na to, že sa neskutočne bála, prekonala svoj strach a nepodľahla slabosti.
Kniha sa mi naozaj páčila, toto bolo moje prvé stretnutie s Deaverom a odvtedy som prečítala aj nejaké iné od neho, ktoré ma takisto nesklamali. Určite ju odporúčam všetkým milovníkom psychologických trilerov.

Obľúbený úryvok:
Ozval sa prudký úder na dvere. Od ľaku sa jej podlomili nohy a klesla na kolená.
Začula šepot. „Megan...“ V tom tichom slove začula žiadostivosť, zúfalstvo a hlad. „Megan...“
Peter pomykal zámkom. Potom doň niekoľko ráz udrel tehlou alebo bejzbalovou pálkou.
„Megan?“ Teraz to znelo, akoby sa smial.
Náhle prudko vrazil do dverí. A ešte raz. A znova. Drevo prasklo a ukázal sa koniec zhrdzavenej tyče. Počula, ako dychčí za dverami a vedela, že nazerá do izby dierou, ktorú v nich vyrazil.






utorok 25. apríla 2017

Ako prekonať autorský blok

Moja knižná prvotina je na svete už takmer polroka a medzitým sa mi podarilo zúčastniť sa niekoľkých besied, na ktorých som predstavila knižku a odpovedala na otázky. Mnohých ľudí zaujímalo, odkiaľ čerpám inšpiráciu. Vecí, ktoré ma inšpirujú, je viac, ale spísala som päť najhlavnejších.


Stanovačka
Ak máte voľný čas, vonku je pekné počasie a nehrozí, že by ste počas noci zamrzli, vezmite stan a vyberte sa stanovať. Možno to znie ako blbosť, ale ak si pribalíte aj nejaký zošit a pero, verte, že nehrozí, aby ste niečo nenapísali. Pre mňa je táto činnosť naozaj na nezaplatenie, pretože tým, že sa venujem žánru, akému sa venujem, načerpám takýmto spôsobom dostatok inšpirácie a navyše sa aj trochu vcítim do svojich hrdinov.
Nemáte čas a ak ho aj máte, bojíte sa ísť stanovať niekam do lesa sami? Mám pre vás jednoduché riešenie. Podplaťte si parťáka na stanovanie a ak sa predsa len nikto nepodvolí, jednoducho vezmite stan pod pažu a rozložte si ho v záhrade. Uvidíte, že inšpirácia vás navštívi aj tam. Stačí sa len odstrihnúť od pohodlia domova a ponoriť sa do písania. No a malá rada, pred spaním nepapajte melón, pretože potom (ak sa bojíte nočnej zveri aspoň tak ako ja)v noci pri cikaní zažijete poriadne dobrodružstvo.

Hudba
Toto asi nemusím veľmi vysvetľovať. Je pravda, že niektorí ľudia pri písaní jednoducho neznesú hudbu a aj ja som mala obdobie, kedy som pri písaní potrebovala ticho, ale to už je dávno za mnou a hudbu považujem za neskutočne inšpiratívnu. No a ak vás ruší, tak si vyhraďte nejaký čas na to, aby ste ju počúvali len tak. Ľahnite si do postele, do uší zastrčte slúchadlá a nechajte sa unášať tónmi vašej obľúbenej piesne. Ak patríte medzi tých, ktorí práve dostali autorský blok, možno práve takto konečne prídete na to, ako treba v príbehu pokračovať.

Svet okolo nás
Som zástancom názoru, že keď kráčate po ulici, treba mať oči a myseľ otvorenú dokorán, aby ste mohli vnímať všetko, čo sa nachádza naokolo. Pozorujte okoloidúcich, vdychujte do seba vôňu čerstvo kvitnúceho orgovánu, rozdávajte úsmevy a ktovie... i keby vás múza nenakopla, aspoň si uchováte celý deň skvelý pocit a pozitívne sa to odzrkadlí na všetkom, čo v ten deň urobíte.

Trailery
Tento bod je asi trošku zvláštny, ale je to skutočne tak. Nachádzam inšpiráciu aj pri pozeraní trailerov – či už na filmy, alebo na seriály. Už veľakrát sa mi stalo, že keď som si pozrela trailer na nejaký film, v hlave som si utvorila predstavu, o čom asi bude a nakoniec z toho bolo čosi úplne iné. No a z týchto mojich „vymyslených príbehov“ by sa poľahky dal poskladať aj dej knižky. Je to kradnutie nápadu niekoho iného? Neviem, nemyslím si to. Je to predsa, ako keď kráčate po ulici a niekto urobí niečo, čím spôsobí, že odrazu viete, o čom vaša knižka bude a chcete ju napísať.

Zlý deň
Keď mám naozaj, naozaj otrasný deň, vždy ma nahromadený smútok prinúti sadnúť si k notebooku a vypísať sa z toho. Je celkom možné, že keby som každý deň mala úžasný, ani by som nepísala. S tým som totiž začala, keď mi bolo najhoršie a nevedela som, ako inak sa s tým vyrovnať. Tak som svoje pocity spísala na papier, neskôr som vytvorila poviedku a nakoniec celý román. Vymyslela som si vlastné postavy, prostredie a konečne som mala pevne v rukách osud niekoho iného. Takže nezúfajte, ak vás postretnú zlé dni. Väčšinou bývajú inšpiratívne.


A čo vy? Kde čerpáte inšpiráciu?



streda 22. marca 2017

Maturita a oficiálne uvedenie knihy do predaja


Tretí marcový týždeň sa niesol v znamení maturít. Od začiatku tohto školského roka som myslela neustále len na testy, cez ktoré som musela prejsť. Bol to strašiak, ktorý na mňa striehol za každým rohom. Kamkoľvek som išla, nemohla som sa ho zbaviť.
Keď sa odštartoval maturitný týždeň, ani som poriadne nedýchala. Srdce mi tĺklo ako opreteky a silou-mocou som sa snažila vrátiť späť čas, aby som sa stihla naučiť o čosi viac.
A odrazu som v utorok sedela v škole. Čakala ma maturita zo slovenčiny. Ani som sa však nenazdala, vysmiata som išla domov autobusom a z pliec mi spadla časť balvanu, ktorý ma tam ťažil už hodnú chvíľu. Streda prebehla v podobnom duchu, hoci som maturovala z angličtiny, z ktorej som mala asi najväčší strach. No a vo štvrtok, v deň, kedy si viacerí študenti už mohli vydýchnuť, ma čakala ešte matematika. Niečo som vypočítala, niečo nie, ale v konečnom dôsledku, verím, že sa to vyšplhalo nad tridsaťtri percent.