streda, 22. marca 2017

Maturita a oficiálne uvedenie knihy do predaja


Tretí marcový týždeň sa niesol v znamení maturít. Od začiatku tohto školského roka som myslela neustále len na testy, cez ktoré som musela prejsť. Bol to strašiak, ktorý na mňa striehol za každým rohom. Kamkoľvek som išla, nemohla som sa ho zbaviť.
Keď sa odštartoval maturitný týždeň, ani som poriadne nedýchala. Srdce mi tĺklo ako opreteky a silou-mocou som sa snažila vrátiť späť čas, aby som sa stihla naučiť o čosi viac.
A odrazu som v utorok sedela v škole. Čakala ma maturita zo slovenčiny. Ani som sa však nenazdala, vysmiata som išla domov autobusom a z pliec mi spadla časť balvanu, ktorý ma tam ťažil už hodnú chvíľu. Streda prebehla v podobnom duchu, hoci som maturovala z angličtiny, z ktorej som mala asi najväčší strach. No a vo štvrtok, v deň, kedy si viacerí študenti už mohli vydýchnuť, ma čakala ešte matematika. Niečo som vypočítala, niečo nie, ale v konečnom dôsledku, verím, že sa to vyšplhalo nad tridsaťtri percent.
Po vypršaní časového limitu som vyliezla z triedy, ledva som prepletala nohami a cítila sa ako odšťavený citrón. Usadila som sa na prízemí a čakala na mladšiu sestru, s ktorou sme chceli ísť osláviť skutočnosť, že som (snáď) prešla cez písomné maturity.  Okrem toho, o pol piatej nás čakala ďalšia dôležitá udalosť a potrebovali sme načerpať nové sily.
Medzitým do Mesta dorazila Denisa (vydavateľka), takže sa naša babská výprava rozšírila o ďalšieho člena. Zapadli sme do maličkej kaviarne, no a kým sme čakali na našu objednávku, zatiaľ sme preberali bojovú stratégiu. Museli sme sa pripraviť na prvé verejné čítanie knihy Nepriatelia Urdisu, ktoré bolo spojené s jej oficiálnym uvedením do predaja. Prečítala som si úryvky, ktoré vybrala Denisa a ešte mi pripomenula, ako bude všetko približne prebiehať.
Po týchto úvodných „dolaďovačkách“ sme sa venovali každá svojej objednávke, rozprávali sa o všetkom možnom, až sme úplne zabudli sledovať hodiny. Keď sme si uvedomili, že sme mali vyraziť z kaviarne už pred pár minútami, rýchlo sme zaplatili a vyleteli von. Do knižnice sme išli rezkým krokom a so smiechom sme sa cestou sťažovali, ako nás boleli bruchá, pretože sme neodhadli kapacity našich žalúdkov.
Do knižnice sme to ale zvládli bez nejakých väčších problémov a i keď sme chvíľku meškali, milé knihovníčky nám to odpustili a odviedli nás do podzemia, kde už boli prichystané stoličky pre odvážlivcov, ktorí sa rozhodli poctiť nás svojou prítomnosťou.
Začali sme zhurta, len čo som si odložila kabát, poskytla som rozhovor novomestskej televízii a vzápätí vyspovedali aj vydavateľku. Bola som trochu nesvoja z toho, keď na mňa mierila kamera, ale nakoniec som to zvládla a podarilo sa mi čosi vyhabkať. Snáď to bolo aspoň trochu zrozumiteľné. (Dolu v článku som už pridala link, kde sa dá záznam pozrieť.)
Čoskoro sa miesta začali napĺňať. No... desať ľudí možno nie je veľa, ale nám to stačilo. Predsa nie je dôležitá kvantita, ale kvalita.

Hneď v úvode Denisa prečítala dva úryvky z knihy a poďakovala všetkým tým, ktorí sa zúčastnili tohto podujatia. Následne som prečítala ja svoj vybraný úryvok, povedala k nemu pár slov, podpísala knihu a odovzdala ju knižnici. Potom som odpovedala na otázky, ktoré mi položila Denisa. Skutočne si nepamätám, čo všetko sa ma pýtala, nepamätám si ani, čo som jej odpovedala. Viem len, že i keď som na jednej strane pociťovala miernu nervozitu, cítila som sa nesmierne dobre, pretože som videla, že ľudí, ktorí tam prišli kvôli mne/knihe, úprimne zaujímalo, čo som hovorila a dúfam, že si to užili rovnako ako ja.

Za fotky ďakujem úžasnej Patris photo, ktorá celé podujatie zvečnila vydarenými fotografiami.




Záznam z besedy si môžete pozrieť TU.




4 komentáre:

  1. S tou kamerou by som asi mala problém aj ja. Pravdepodobne by som rýchlo rozprávala alebo by som sa zakoktala.
    No je super, že si mala takúto akciu. Hádam ťa takých čaká ešte veľa. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja som tiež rozprávala rýchlejšie ako zvyčajne a najväčší problém som mala s tým, aby som si ustrážila myšlienky. :D
      A tak sa neraz stalo, že som ani poriadne neodpovedala na otázky, ktoré sa ma pýtali a odbočila som niekam úplne inam.

      Odstrániť
    2. Keď sa ma pýtala moderátorka na písanie v súťaži, to som bola na pódiu a mala som problém zastaviť sa. Nevedela som proste ukončiť vetu, bolo to divné... tak som len uprostred rozprávania skočila na brzdy a ona ma rýchlo zachraňovala. :D

      Odstrániť
    3. Ehm, na tomto verejnom vystupovaní budeme musieť ešte obe asi zapracovať. :D

      Odstrániť