sobota, 27. mája 2017

Jeffery Deaver: Prefíkané triky

Niekedy dokážu byť samotné slová nebezpečnejšie ako ktorákoľvek zbraň...


K tejto knihe, ktorá patrí medzi moje obľúbené, som sa dostala úplnou náhodou. Kamarátka sa zbavovala nadbytočných kníh, a keďže vedela, že ja v podstate prečítam hocičo, darovala mi ju. Moja prvá reakcia, keď som ju zbadala? Ech... to je čo???
Obálka nevyzerala príliš lákavo, o autorovi som v živote predtým nepočula a obsah knihy mi toho tiež veľa nenapovedal. V tom čase som skôr uprednostňovala fantasy knihy, no a nenadchýnala ma predstava, že budem čítať čosi, čo neobsahuje ani kúsok romantiky a hlavnými hrdinami sú chlapíci v strednom veku. A navyše, od čítania ma odrádzala aj veta, ktorú mi povedala kamarátka, keď mi knihu podávala: „Mňa to nebavilo, neprečítala som ani prvú kapitolu, ale teba to možno baviť bude.“
A nemýlila sa. Bavilo ma to. A ešte ako! Do knihy som sa zažrala, do slova a do písmena. Nedokázala som sa od nej odtrhnúť a pokoj som dosiahla, až keď som obrátila na poslednú stránku.
Ak by som vás mala stručne uviesť do obsahu knižky, ako som už spomínala vyššie, hlavnými postavami sú Tate Collier (rozvedený farmár, ktorý kedysi pracoval ako právnik a slová boli jeho silnou zbraňou) a Aaron Matthews (psychológ so schopnosťou manipulácie ľudí, ktorú využije pri snovaní svojej pomsty).
Dôležitú úlohu v príbehu zohráva taktiež Megan (Tatova dcéra), ktorú hneď v úvode Aaron unesie. Chúďa Megan to má o to zložitejšie, že polícia sa ju vlastne ani nesnaží nájsť, pretože po nej zostali listy, v ktorých si vyliala svoje srdce. Konečne zo seba vypustila potláčaný hnev na rodičov a polícia si z toho utvorí závery, že nezmizla, len dobrovoľne ušla z domu.
Autorovi patrí veľká vďaka za to, že značná časť príbehu sa odohráva v zatvorenej psychiatrickej liečebni, v ktorej Aaron uväznil Megan a on sám sa zatiaľ šiel na vlastné oči presvedčiť o tom, že po sebe dokonale zahladil stopy. Pochmúrna atmosféra mi spôsobovala zimomriavky a myslím, že by som na mieste Megan dávno zomrela strachom. Nieto ešte, keď sa dozvedela, že tam nie je sama a Aaron nie je ten, ktorého sa treba báť najviac.
Na celej knihe bolo najlepšie to, že ma po celý čas udržiavala v napätí, vždy keď som si povedala, že viem, čo bude nasledovať, autor ma vyviedol z omylu, a tak trochu som trpela paranojou, pretože som sa často obzerala za seba, či sa za mnou ktosi nezakráda.
Hoci Megan nebola vyslovene hlavnou postavou príbehu, dosť som si ju obľúbila. Páčilo sa mi, že sa nesprávala ako typická hysterka z hororu. Aj keď sa nachádzala v nepeknej situácii, dokázala si zachovať rozvážnosť a nezabúdala na to, čo bolo najdôležitejšie. Bojovať, aby prežila. Nehľadiac na to, že sa neskutočne bála, prekonala svoj strach a nepodľahla slabosti.
Kniha sa mi naozaj páčila, toto bolo moje prvé stretnutie s Deaverom a odvtedy som prečítala aj nejaké iné od neho, ktoré ma takisto nesklamali. Určite ju odporúčam všetkým milovníkom psychologických trilerov.

Obľúbený úryvok:
Ozval sa prudký úder na dvere. Od ľaku sa jej podlomili nohy a klesla na kolená.
Začula šepot. „Megan...“ V tom tichom slove začula žiadostivosť, zúfalstvo a hlad. „Megan...“
Peter pomykal zámkom. Potom doň niekoľko ráz udrel tehlou alebo bejzbalovou pálkou.
„Megan?“ Teraz to znelo, akoby sa smial.
Náhle prudko vrazil do dverí. A ešte raz. A znova. Drevo prasklo a ukázal sa koniec zhrdzavenej tyče. Počula, ako dychčí za dverami a vedela, že nazerá do izby dierou, ktorú v nich vyrazil.






Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára