streda, 6. septembra 2017

Ako to so mnou vlastne je?

Po mojej naozaj veľmi dlhej odmlke na blogu by som ho chcela oživiť článkom, kde sa budem zaoberať tým, čo sa v mojom živote dialo, deje a bude diať.

Najskôr by som začala netradične prítomnosťou. K tomuto článku som sa odhodlala asi najmä preto, že som sa ocitla v novom prostredí a nemám tu zatiaľ veľmi čo robiť. Áno, hádate správne. V pondelok sa mi úspešne podarilo ubytovať na internáte a zatiaľ žijem. Je to tu síce v noci trochu desivé a vlastne aj cez deň, ale utešujem sa myšlienkou, že to mohlo dopadnúť aj horšie. Aspoň má izba taký apokalyptický nádych. Sú tu tri lôžka a keďže sa spolubývajúce ešte akosi neobjavili, môžem nerušene ťukať do klávesnice a nikto si nesťažuje na ten nepríjemný zvuk.
Momentálne mám naplánované sústrediť všetky svoje sily do dorazenia pokračovania, aby rukopis bezpečne skončil v rukách korektorky a dúfam, že s výsledkom budem spokojná aj po vyjdení knižky na svetlo sveta. Nemôžem sa dočkať, kedy už niekto konečne prečíta záver knihy, aby mi naň povedal svoj názor (okrem mňa sa k záveru ešte zatiaľ nikto z vydavateľstva nedobojoval). Po vydaní Nepriateľov Urdisu som si pôvodne chcela dať pauzu a napísať niečo iné, ale čoraz viac prepadám myšlienke, že najskôr dokončím túto trilógiu, aby som to mala uzavreté. Asi by odo mňa ani nebolo pekné, keby som čitateľov nechala čakať tak dlho na ďalšiu časť. Dobre, ani zďaleka nie som Patrick Rothfuss, ale aj tak si myslím, že tá hŕstka, ktorá si ho prečíta, bude po mne chcieť pokračovanie a ja im nemôžem nevyhovieť.
No, teraz by som asi skočila v čase späť a vrátila sa ku Galaconu. Zúčastnili sme sa ho devätnásteho augusta a musím sa priznať, že sa mi tam vôbec, ale vôbec nechcelo. Ráno som sa zobudila unavená a len pri predstave, že budem musieť cestovať pol hodinu autobusom, počkať na stanici štyridsaťpäť minút a nakoniec sedieť vo vlaku ďalšiu hodinu, sa ma zmocňovala túžba zamotať sa do perín a už nikdy odtiaľ nevyliezť. Napokon som sa ale prekonala a vybrala sa na výlet. Denisa ma vyzdvihla na stanici, pretože ma už pozná natoľko, aby vedela, že by som tam bez jej pomoci nikdy nedorazila. Spoločne sme sa vydali do obchodu, aby sme dobili baterky a zakotvili na festivale pre nadšencov sci-fi žánru.
Hneď sme zamierili do herne, kde sme si zložili veci a vrhli sa na Xbox, kde sme si zatancovali na Happy od Pharrella Williamsa, Darkhorse od Katy Perry a nakoniec ešte na jednu pieseň, ale neviem si spomenúť na názov. V každom prípade, nechceli by ste ma vidieť. Denise to šlo ako profesionálke. Ja som naopak vyzerala, akoby som dostala trasľavku. Neskôr sme si zaspievali karaoke a v živote nikdy som sa toľko nenasmiala. Nesmierne si cením, že mám takú úžasnú vydavateľku, ako je Denisa. Je to naozaj neskutočný človek, ktorý sa dá nahovoriť na každú šialenosť.
Okolo tretej sme si sadli do miestnosti, kde mala prebiehať čítačka a s hrôzou sme pozorovali prázdne stoličky, ktoré sa akosi nezapĺňali a dúfali sme, že aspoň niekto príde. Po pár minútach sa na naše prekvapenie miesta naozaj obsadili a my sme odrazu čelili početnému publiku, ktoré čakalo, čo z nás vylezie. Najskôr som bola poriadne nervózna a mala som problém obsedieť, ale keď som zistila, akí príjemní ľudia sa na Galacone zhromaždili, cítila som už len pohodu.
Takže opäť raz sa mi potvrdilo, že keď sa mi niekam nechce, bude tam dobre.
K budúcnosti sa veľmi vyjadrovať nebudem, pretože nikdy nemôžeme vedieť, čo nás čaká. No najbližšie máme naplánované zúčastniť sa s Nepriateľmi Urdisu na Istrocone, kde budeme strašiť budúci piatok (pätnásteho septembra). Čítanie bude o tretej a nemyslím si, že by sa to ešte zmenilo, ale ktovie. Program si môžete pozrieť TU. Takže ak by ste ma chceli vidieť, viete, kde ma najbližšie nájdete. J

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára