Po mojej naozaj veľmi dlhej odmlke na blogu by som ho chcela
oživiť článkom, kde sa budem zaoberať tým, čo sa v mojom živote dialo,
deje a bude diať.
Najskôr by som začala netradične prítomnosťou. K tomuto
článku som sa odhodlala asi najmä preto, že som sa ocitla v novom
prostredí a nemám tu zatiaľ veľmi čo robiť. Áno, hádate správne.
V pondelok sa mi úspešne podarilo ubytovať na internáte a zatiaľ
žijem. Je to tu síce v noci trochu desivé a vlastne aj cez deň, ale
utešujem sa myšlienkou, že to mohlo dopadnúť aj horšie. Aspoň má izba taký
apokalyptický nádych. Sú tu tri lôžka a keďže sa spolubývajúce ešte akosi
neobjavili, môžem nerušene ťukať do klávesnice a nikto si nesťažuje na ten
nepríjemný zvuk.
Momentálne mám naplánované sústrediť všetky svoje sily do
dorazenia pokračovania, aby rukopis bezpečne skončil v rukách korektorky
a dúfam, že s výsledkom budem spokojná aj po vyjdení knižky na svetlo
sveta. Nemôžem sa dočkať, kedy už niekto konečne prečíta záver knihy, aby mi
naň povedal svoj názor (okrem mňa sa k záveru ešte zatiaľ nikto z
vydavateľstva nedobojoval). Po vydaní Nepriateľov Urdisu som si pôvodne chcela
dať pauzu a napísať niečo iné, ale čoraz viac prepadám myšlienke, že
najskôr dokončím túto trilógiu, aby som to mala uzavreté. Asi by odo mňa ani
nebolo pekné, keby som čitateľov nechala čakať tak dlho na ďalšiu časť. Dobre, ani
zďaleka nie som Patrick Rothfuss, ale aj tak si myslím, že tá hŕstka, ktorá si
ho prečíta, bude po mne chcieť pokračovanie a ja im nemôžem nevyhovieť.
No, teraz by som asi skočila v čase späť a vrátila
sa ku Galaconu. Zúčastnili sme sa ho devätnásteho augusta a musím sa
priznať, že sa mi tam vôbec, ale vôbec nechcelo. Ráno som sa zobudila unavená
a len pri predstave, že budem musieť cestovať pol hodinu autobusom, počkať
na stanici štyridsaťpäť minút a nakoniec sedieť vo vlaku ďalšiu hodinu, sa
ma zmocňovala túžba zamotať sa do perín a už nikdy odtiaľ nevyliezť.
Napokon som sa ale prekonala a vybrala sa na výlet. Denisa ma vyzdvihla na
stanici, pretože ma už pozná natoľko, aby vedela, že by som tam bez jej pomoci
nikdy nedorazila. Spoločne sme sa vydali do obchodu, aby sme dobili baterky
a zakotvili na festivale pre nadšencov sci-fi žánru.
Hneď sme zamierili do herne, kde sme si zložili veci a vrhli
sa na Xbox, kde sme si zatancovali na Happy od Pharrella Williamsa, Darkhorse od
Katy Perry a nakoniec ešte na jednu pieseň, ale neviem si spomenúť na
názov. V každom prípade, nechceli by ste ma vidieť. Denise to šlo ako
profesionálke. Ja som naopak vyzerala, akoby som dostala trasľavku. Neskôr sme
si zaspievali karaoke a v živote nikdy som sa toľko nenasmiala.
Nesmierne si cením, že mám takú úžasnú vydavateľku, ako je Denisa. Je to naozaj
neskutočný človek, ktorý sa dá nahovoriť na každú šialenosť.
Okolo tretej sme si sadli do miestnosti, kde mala prebiehať
čítačka a s hrôzou sme pozorovali prázdne stoličky, ktoré sa akosi
nezapĺňali a dúfali sme, že aspoň niekto príde. Po pár minútach sa na naše
prekvapenie miesta naozaj obsadili a my sme odrazu čelili početnému
publiku, ktoré čakalo, čo z nás vylezie. Najskôr som bola poriadne nervózna
a mala som problém obsedieť, ale keď som zistila, akí príjemní ľudia sa na
Galacone zhromaždili, cítila som už len pohodu.
Takže opäť raz sa mi potvrdilo, že keď sa mi niekam nechce,
bude tam dobre.
K budúcnosti sa veľmi vyjadrovať nebudem, pretože nikdy
nemôžeme vedieť, čo nás čaká. No najbližšie máme naplánované zúčastniť sa s Nepriateľmi
Urdisu na Istrocone, kde budeme strašiť budúci piatok (pätnásteho septembra).
Čítanie bude o tretej a nemyslím si, že by sa to ešte zmenilo, ale
ktovie. Program si môžete pozrieť TU. Takže ak by ste ma chceli vidieť, viete, kde ma najbližšie nájdete. J